Logo

Konečne aj na európskom tróne

All Blacks – novozélandská ragbyová pýcha

Juraj Mokrý - rozhodca svetového formátu

Z detského domova až do reprezentácie

Z detského domova až do reprezentácie

Ako chlapec v detskom domove sa venoval futbalu a boxu. Neskôr ho opantala hádzaná, no potom sa rozhodol pre radikálnu zmenu. Dal sa na florbal a dnes je 65-ročný Čech Petr Koutný trénerom slovenského seniorského áčka. Rodák z Prostějova začiatkom tohto roku priviedol našu reprezentáciu po druhý raz na majstrovstvá sveta. Po lotyšskej Rige, kde Slováci po veľkej dráme v záverečnom zápase s domácim výberom obsadili konečné 9. miesto, si pod jeho vedením zahrajú na sklonku tohto roka na svetovom šampionáte v Prahe. Našimi súpermi v skupine D budú v decembri Kanada, Japonsko a Singapur.

 

Fantázia? Piate miesto

„Skvelý žreb. Priam fantastický. No nechceme len postúpiť zo skupiny, ale vylepšiť posledné 9. miesto. Minimálne o jednu priečku, to je hlavný cieľ, hoci ja budem tajne dúfať, že by sa nám mohlo dariť aj lepšie. Každé miesto lepšie ako ôsme však bude nadplán, také piate by už bola fantázia,“ zamyslel sa Koutný, ktorý vedie slovenské florbalové áčko od júla 2015.

Nad našou otázkou, či nikdy v živote neoľutoval, že vymenil hádzanú za florbal, síce na malú chvíľu zauvažoval, no vzápätí vyslovil rezolútne nie. „Je to šport, ktorý ide stále vpred. Česko je síce ďalej než Slovensko, u nás je to po futbale a hokeji možno tretí najrozšírenejší šport, basketbal či hádzanú sme už z hľadiska členskej základne asi porazili. Aj slovenský florbal však pomaly napreduje, hoci profesionálna liga pod Tatrami je ešte asi ďaleká budúcnosť. Florbal je však nenáročná hra, ktorá letí aj na školách. Stačí dať deťom na hodinách telocviku šesť hokejok a hneď lietajú za loptičkou ako divé. Samozrejme, seniorský florbal je o inom. To už je drina, ktorá si vyžaduje aj veľa taktiky a mentálnej prípravy,“ vraví.

A ako sa Koutný k florbalu dostal? „Bude to takmer dvadsať rokov. Trénoval som hádzanú, juniorky Ostravy, a v hale, kde sme mávali tréningy, po nás chodili na palubovku florbalisti. Oslovil ma ich manažér, či to nechcem skúsiť. Povedal som mu, že o tom nič neviem, len toľko, že sa to hrá s dierkovanou loptičkou, a on odvetil, že to vraj nie je ťažké. Tak som sa dal ukecať a šiel do Vítkovíc. Hrávali tam vtedy Folta, Rohel, Grečmal, začínali bratia Sladkí. Boli to pekné časy,“ spomína Koutný.

 

Zvládal aj vozičkárov

Na Vítkovice potom doľahla kríza. Financií nebolo nazvyš. „Dlžili mi pár korún, a tak keď prišla ponuka z Ostravy od Rolfa Frankeho, prikývol som. Tam som stretol ďalšieho výborného trénera Roberta Segeťu, s ktorým som dlhšie pracoval. Získali sme spolu aj nejaké tituly a znova ma posunul o kúsok vpred.“

Koutný navyše súhlasil aj s prácou pre vozičkárov. Telesne postihnutých florbalistov viedol sedem rokov, dokonca s nimi získal aj dve strieborné medaily na Paragames. Petr určite nezabudne ani na exhibičný zápas so švédskym vozičkármi pred finále majstrovstiev sveta zdravých florbalistov v Prahe pred desiatimi rokmi. Jeho zverencom aplaudovalo v O2 Arene vyše 14-tisíc divákov. „Aj to ma utvrdilo v pocite, že som urobil dobre, keď som zmenil šport,“ priznáva.

Maličké sklamanie v duši však z jeho slov predsa len cítiť. Na zmenu športu sa odhodlal v momente, keď mu český hádzanársky zväz nepredĺžil zmluvu pri juniorskej reprezentácii. „Vybojoval som vtedy s dievčatami na majstrovstvách sveta desiate miesto. Bol som a stále som na ne hrdý, ako si poradili so životom. Ja som skončiť nechcel, ale dobre viete, aké je trénerské remeslo. Nečakal som, že sa dožijem takého konca. Je to stále moje najväčšie sklamanie v trénerskej kariére. To desiate miesto všetci brali ako neúspech,“ vracia sa v čase český kouč. „Napriek tomu sa teším, keď vidím, ako sa dnes moje vtedajšie hráčky majú. Sú z nich dobré ženy, dobré manželky a to je najdôležitejšie.“

 

Vďaka za slovenských „blbcov“

Keď sa Koutný naučil všetko podstatné o florbale – dokonca sa stihol stať najlepším trénerom moravskosliezskeho kraja –, rozhodol sa, že to skúsi pri českej reprezentácii. „Prihlásil som sa na konkurz a dostal medzi posledných štyroch. No nevybrali ma, a tak som to skúsil pri slovenskej reprezentácii. A vyšlo to. Najskôr som pôsobil pri junioroch, drel som s nimi tri roky. Neskôr som dostal šancu pracovať so seniormi. Na MS vo Švédsku 2014 som ešte robil asistenta Miroslavovi Ságovi, potom som to prevzal sám. Dnes tvoria moji juniorskí hráči asi 80 percent súčasnej reprezentácie, čo je naozaj fajn pocit,“ netají. „Pamätám si, keď som raz ešte ako juniorský tréner Slovenska zobral chlapcov do Trenčína, kde mali sústredenie muži, a porazili sme ich,“ usmieva sa.

Slovenskí funkcionári však na neho chvíľu mali aj ťažké srdce. Najmä vtedy, keď pomohol našim najlepším vybaviť zahraničné angažmány. „Zožal som za to kritiku, ale kto by nešiel za lepším? Veď z toho môže profitovať aj reprezentácia. A pomôže to aj samotnému florbalu. Na Slovensku je to stále amatérsky šport. Nebyť pár blbcov, a to teraz myslím v dobrom, ktorí obetujú vlastný čas a peniaze, aby napredoval, nebol by teraz tento šport ani tam, kde je,“ hodnotí Koutný.

Popri práci reprezentačného kouča stíha pomáhať s florbalom aj mládeži v Ostrave, kde momentálne žije. K deťom má stále blízky vzťah. „Vynahrádzajú mi moje stratené roky mladosti. Ja som, bohužiaľ, takú možnosť nemal,“ priznáva 65-ročný kouč.

Od života nežiada veľa, len mať možnosť robiť prácu, ktorá ho baví. Je fajn, že z nej momentálne môže ťažiť aj naša florbalová reprezentácia.

RASTISLAV HRÍBIK

 

Kto je Petr Koutný?

Rodák z Prostějova, momentálne býva v Ostrave.

Bývalý baník, do roku 1972 hrával hádzanú na poste brankára. „Nalákal ma na to František Šulc starší, najskôr som hral za banícky rezort, kde som pracoval. Pamätám si na prvý zápas, prehrali sme 5:47, ak ma pamäť neklame.“

Neskôr sa stal hádzanárskym trénerom. Viedol tím Sokol Poruba, neskôr Kunovice a prepracoval sa až k juniorskej reprezentácii žien, s ktorou skončil na MS v Nemecku na 10. mieste.

Od hádzanej prešiel k florbalu, trénoval Vítkovice, Ostravu. Potom sa stihol stať historicky prvým florbalovým trénerom národného tímu českých vozičkárov.

Od roku 2012 trénoval slovenských juniorov, od júla 2015 vedie naše reprezentačné áčko, s ktorým pred dvoma rokmi na MS v lotyšskej Rige obsadil deviate miesto, čo je druhý najlepší výsledok národného tímu na vrcholnom podujatí.

Považujú ho za tvrdého trénera, potrpí si na disciplínu a stopercentné nasadenie. Ako však sám hovorí, dokáže sa aj prispôsobiť.